Náhlivo kráča poloprázdnou uličkou. Snehové vločky padajú všade naokolo, pokrývajúc všetko ľahkou blielou vrstvou, zľahka spočinú na jej ohnivo-červených kučeravých vlasoch a čiernych mihalniciach, ktoré ohraničujú krásne zelené oči. Neznáme dievča ma líca červené od zimy, rukou si pridržiava hrubý šál a čierny kabát len zvýrazňuje obrysy jej pomerne nízkej a útlej postavy.
Zaujme ju, aký je Londýn v zime čarovný. Vždy ju na ňom niečo fascinovalo, vždy to túžila zachytiť na papier.
Keď bola Laura Carterová malé dievčatko, rada si kreslila. Neboli to obyčajné obrázky, skôr to boli akési podivné čiary, ktorým nikto nechápal, no tie čiary vyjadrovali Laurine nálady a pocity. Spočiatku ju hnevalo, že nad jej „hlúposťami“ len každý krúti hlavou, no Laura v sebe časom objavila talent. Bavilo ju zachytávať príbehy obyčajných ľudí. Smutné, veselé, plné radostí alebo sklamaní... Túžila by maliarkou. Nechcela byť slávna, chcela to robiť pre vlastné potešenie a pre potešenie iných. Chcela sa dostať do Paríža a nájsť v sebe samú seba.
Také boli jej sny. Sny mladého sedemnásťročného dievčaťa.
Teraz má Laura dvadsať. O chvíľu sa jej dávny sen môže stať skutočnosťou...
Zrazu do niekoho vrazí. Všetko sa zbehne tak rýchlo – už len hľadí, ako sa pár kresieb z ľavej ruky roztrúsi po zasneženom chodníku, ako sa na to s hrôzou prizerá a počuje vzdialené „Prepáčte, slečna.“ a ako sa niekoho zachytí, aby udržala vlastnú rovnováhu.
Laura párkrát zažmurká očami a sleduje, ako sa akási neznáma ruka naťahuje po jednej z kresieb. Laura sa okamžite zohne dole, čupne si.
„Nechajte to tak...“
Zaregistruje, ako ruka znehybnie. Neznámy zjavne váha.
„Ešte raz prepáčte, slečna, nevšimol som si vás. Ukážte, pomôžem vám.“
Laura rýchlo schmatne najbližšiu kresbu spätú s prírodou a pritisne si ju na prsia, nepotrebuje ďalší pohľad zvedavých očí, už teraz sa okoloidúci pozastavujú a ona sa cíti ako na nejakej výstave. Snáď ten dotyčný, ktorý do nej vrazil nevidí, že jej kresby omokril snehom?! Toto bola jej šanca, asi posledná...
„Povedala som, aby ste to nechali tak...“ zopakuje potichu Laura, v duchu premáha príliv hnevu a rozčarovania, určite je to len akýsi zlý sen. Určite sa zobudí so svojimi kresbami, na ktorých jej nesmierne záležalo.
Podvihne oči o čosi vyššie a... prestane dýchať. Nádherné čokoládovo-hnedé oči. To je prvé, čo si Laura všimne. Výrazné lícne kosti a strapaté hnedé vlasy. Druhá vec. A tretia vec – je to muž. Ako si to len mohla nevšimnúť? Ako nemohla postrehnúť príjemný mužský hlas?
Hľadí naňho ako malé dieťa, ktoré niečo prekvapilo a nemá slov, no on sa len usmieva... a za ten čas zozbiera ostatné Laurine kresby. Laura sa spamätá. Pohľadom skĺzne po snehu, následne po jeho ruke a po ňom, obaja sa naraz postavia a Laura mu okamžite vytrhne kresby z ruky.
„Nerozumeli ste?!“
„Prepáčte, slečna,“ usmeje sa na ňu tým svojím úsmevom, ktorý Laura postrehne až teraz, „ale ja som bol ten, kto do vás vrazil a nechtiac vám tie papiere rozhádzal.“
„Už prestane s tým "prepáčte, slečna“,“ drzo mu na to Laura odsekne a má čo robiť, aby otrávane nepretočila očami. Rukami začne zhŕňať kresby na kopu. To je vážne tak slepý? Sú celé mokré, rozpité... a to na nich pracovala necelý rok.
Započúva sa do akéhosi zvláštneho ticha, preto podvihne zelné oči smerom k nemu a s nevôľou zisťuje, že je vyšší najmenej o hlavu. V tom však postrehne papier v jeho ruke a nečujne zhíkne. Ten si teda veľa dovoľuje! Jeho skúmavý výraz tváre len značí o tom, že ho hodnotí. Taký výraz tváre Laura veľmi dobre pozná. Nestihne sa však ani naznať, nieto ešte reagovať, muž jej kresbu vráti späť do ruky.
„Sú vážne dobré, máte talent, slečna.“
„Ja... čo si to dovoľujete?!“ Laura teda zaujme obranný postoj, hoci ju len pochválil. No aj tak si na človeka po krk zahalenom v akomsi čudnom koženom dosť starom kabáte dovoľuje veľa.
Laura nestihne ani otvoriť ústa, neznámy muž už odchádza. Len sa za ním mlčky pozerá, pár ľudí do nej vrazí ramenom, no ona to úspešne ignoruje. Zaujíma ju len jedno. Kto je ten celkom príťažlivý muž, ktorý jej povedal, že má talent a skoro celý čas sa na ňu usmieval?
Laura nervózne posedáva pred kanceláriou Roberta Thomsona, jednu nohu má prehodenú cez druhú a neposlušnú kučeru si obtáča okolo prsta. Zelenými očami blúdi po prázdnej miestnosti. Je tam celkom sama. S jedinou kresbou v ruke.
Po dvoch dňoch sa jej podarilo konečne zachytiť na papier niečo, čo by mohlo mať menší úspech. Žena s malým bábätkom v náručí. Usmieva sa. Ľúbi ho. Podľa Laury to vyjadruje nádherný blízky vzťah matky a dieťatka.
Ešte raz si obzrie svoj výtvor a spokojne sa usmeje, krajšie to už byť ani nemôže. Ani si nevšimne, ako sa otvoria dvere kancelárie a následne sa v nich objaví Robert. Nikdy by si nebol pomyslel, že táto nádherná žena opäť zavíta priamo k nemu. Musí však uznať, že má dievča talent. Obdivuje jej kresby spojené s hlbokými emóciami. Nepodarí sa to hocikomu. Je zvedavý, čím ho prekvapí tentokrát...
„Zdravím Laura, mohli by ste na chvíľku?“
Laura sa strhne, jeho hlas prišiel tak neočakávane. Keď sa stretne s Robertovým pohľadom, líce jej sčervenejú a nervozne sa postaví, na čo Robert trochu podvihne obočie.
„Och, dobrý deň... Hm... Ja...“
„Áno, áno, prišli ste kvôli tej novej kresbe. Poďte ďalej,“ preruší Laurino bľabotanie a odstúpi odo dverí, aby Laura mohla prejsť. Mlčky ju pritom sleduje, každý jej pohyb zaznamenáva modrými očami a snaží sa zapamätať si ho. Našťastie, Laura to ani nepostrehne, len si sadne do voľného kresla v Robertovej kancelárii a podvihne zrak k Robertovi, ktorý zavrie dvere, prejde k svojmu kreslu a sadne si doň.
„Čo ste si pripravili tentoraz, Laura?“
Laura sa trochu pousmeje. „Nie je to nič, čo by vás mohlo prekvapiť, ale podľa mňa to ľudí zaujme,“ podá mu svoju kresbu a usadí sa pohodlnejšie. Pohľadom skúma Robertovu tvár – tvári sa neutrálne, to neveští nič dobré. Bielymi rukami opatrne zovrie krajné operadlo kresla, začína cítiť neistotu. A v tom, že to bude zlé, sa nemýli...
Robert vybuchne smiechom, v pravej ruke bez mihnutia oka skrčí kresbu, na ktorej si dala Laura naozaj záležať, hoci ju mala dokončenú za dva dni.
„Drahá Laura, toto ľudí v živote zaujímať nebude,“ posledné slovo Robert zdôrazní, Laura až strasie.
„Ale...“
„Aké ale, slečna? Nebuďte smiešna, prosím vás. Ste mladá, krásna, máte talent, no toto úspech mať nikdy nebude.“
Laura naňho hľadí, ako keby jej práve niekto vylial na hlavu studenú vodu. To snáď nie je možné?! S nevôľou pozrie na skrčený obrázok práve smerujúci do koša. Robert sa bez ďalších slov postaví a zamieri k nej, Laura sa len potichu prizerá na jeho približujúcu sa postavu a nevie uveriť vlastným očiam. Je to snáď len zlý sen. On tú kresbu nevyhodil, nepokrčil a nepovedal o nej, že nebude mať nikdy úspech. Len zlý sen...
Náhle sa k nej Robert skloní. Pohľad z očí do očí. Akýsi súboj modrých a zelených očí. Kto skôr uhne pohľadom? Laura sa tvárou trochu odtiahne, pretože do nosa jej udrie Robertova príjemná vôňa s prímesou tabaku. Nechce sa jej dýchať...
„Nemuseli by ste kresliť nič, Laura, a ja by som vám vedel zaručiť úspech. Dokonca aj Paríž, do ktorého ste tak beznádejne zaľúbená.“
Laura na chvíľu privrie oči a zatají dych.
„Ako to ymslíte, pán Thomson?“
„Veľmi jednoducho, Laura...“
Najprv to ide veľmi veľmi pomaly. Laura vníma jeho dych na líci, krku, perách... na celej tvári. Jeho ruky blúdia hlavne po jej oblých bokoch, potom zablúdia na rozopnutý kabát a opatrhne ho začnú sťahovať po ramenách dole a odhaľovať sveter krémovej farby. Laura stuhne, túži to stopnúť, no akosi zo seba nevydá ani hláska.
A potom sa to celé rozbehne. Robertovy ruky bez zábran túžobne zablúdia pod Laurin sveter, potom pod jej tričko... zamieria na chrbát.
„Nádherne voniate, Laura... Cítim škoricu... Nádhera,“ mrmle Robert. „Hm, ale prejdeme rovno na vec, čo poviete, kráska?“
Prejde horúcimi dlaňami po Laurinej nahej pokožke pod tričkom až k sukni, tíško jej vzdychne niekde do uška. Chytí sa okrajov sukne za účelom nájsť, kde by ju rozopol. Čoraz väčšmi cíti tlak v nohaviciach, Laura ani netuší, že už len jej prítomnosť ho nadmieru vzrušuje. Ani sa nenazdá, zrazu len pocíti na tvári Laurinu ruku a bolesť – vylepila mu.
Robert sa hneď odtiahne.
„Čo sa deje, slečinka? Nepáčilo sa vám to? Idem na to rýchlo? Môžem aj spomaliť,“ trochu sa na lauru uškrnie, tá ho však prebodne nenávistným pohľadom.
„Dajte mi pokoj!“
„Ó, takže slečinka bude hrať ľadovú kráľovnú, všakže? Trochu by sme ju asi mali rozpáliť..." Robert sa znovu skloní k Laure, tá však popri ňom okamžite prekĺzne a vzdiali sa. Ihneď si pozapína gombíky na kabáte a zaviaže opasok okolo pásu. Nerozumie tomu. S pánom Thomsonom vždy vychádzala dobre, bol od nej starší o dvanásť rokov, no bol milý a seriózny. Nikdy by neublížil ani muche. No zjavne sa v ňom mýlila.
„Idiot!“ Laura sa otočí na podpätku a podíde k dverám. Len čo ich otvorí, dodoá: „Dúfam, že sa vidíme naposledy,“ ani sa mu nepozdraví, len odíde.
Chce odísť čo najďalej od týchto dverí, od tejto kancelária, od tej budovy. Zanecháva za sebou len rozzúreného Roberta, ktorý od nepríčetnosti rozhádže a rozbije všetky veci naokolo.
„Kurva!“
Mohol ju mať. Chcel ju mať. Lauru. Čo urobil zasa zle?
Komentáre